…a zrazu, zo dňa na deň, sa náš život stal stereotypom. Markusko ostal doma, nechodí do škôlky. Prestali sme spolu chodiť do obchodu, aj keď to bol (pre všetkých štyroch) veľký zážitok. Denno denne vymýšľam, čo budem variť, aby sme nejedli dookola to isté. Všade sú rozhádzané hračky. Práčka sa nezastaví. Každý deň, keď je to možné, sme v prírode. A čo je najhlavnejšie, všetci nosíme povinne rúška. S výnimkou bábätka, samozrejme.
Je tu koniec mojej desaťdňovej výzvy. Táto výzva vznikla hlavne preto, lebo som sa potrebovala naštartovať. Chcela som svojim odhodlaním so sebou potiahnuť aj môjho manželka, čo sa mi do určitej miery podarilo. Veľmi mi pomáhal pocit zodpovednosti, že sa musím každý večer priznať, ako som daný deň zvládla. Išlo mi hlavne o pohyb, pravidelnosť stravy, pravidelný pitný režim a hlavne sa naučiť neprepchávať sa sladkým!