Je 7 hodín večer a my sedíme v aute. Je ticho. Von sa už zotmelo. Nevidíme na seba, no aj tak viem, že sme všetci šťastní. Sme spokojní, príjemne unavení. Naše telá aj mysle sú odľahčené od starostí a myšlienok na to, čo bolo a čo bude. Sme tu. V prítomnom okamihu. Cítime sa skvele. A takých dní chcem viac.

V sobotu sme prežili jeden z ukážkových krásnych teplých jarných dní. Drobec bol 2 dni po operácii a cítil sa výborne, preto sme sa rozhodli, že deň strávime na vzduchu v objatí jarného slniečka. Nechceli sme cestovať príliš ďaleko, preto sme sa rozhodli pre okolie Žiliny.

Oščadnica – kaštieľ s lesoparkom

Mojou srdcovkou v Žiline je Budatínsky hrad. Krásny zrenovovaný hrad s nádherným parkom, kde ako rodina môžete stráviť pokojne aj celý deň. Na deke, s piknikovým košíkom, obklopení šumom stromov a detským smiechom. No tento hrad navštevujeme stále, preto sme sa rozhodli pátrať ďalej. A podarilo sa. 40 kilometrov od Žiliny, v pokojnej a tichej dedinke Oščadnica, sme úplnou náhodou objavili kaštieľ s lesoparkom. Oščadnicu navštevujeme pravidelne, pretože sa tam nachádza zariadenie pre postihnuté deti, mládež a dospelých. Presne na toto miesto odnášame oblečenie, ktoré už nevyužijeme. No tento kaštieľ sme si nikdy predtým nevšimli. Kaštieľ je malinký, pravdepodobne sa v ňom nachádza galéria, alebo múzeum, no v čase, keď sme tam boli my, bolo zavreté. Park, ktorý patrí ku kaštieľu, je však nádherný. Pokojný, tichý, ideálny, ak sa chcete vydýchať z mestského stresu a uponáhľaného života. Veľkým plusom je, že tam pravdepodobne ani nikoho nestretnete a preto sa budete môcť sústrediť sami na seba. My sme sa vydýchali, drobček rozhýbal nožičky a pokračovali sme ďalej.

Stará Bystrica – Slovenský orloj

Niečo okolo 30 minút cesty autom z Oščadnice je Slovenský orloj. Neviem, ako vy, ale ja som o tejto významnej soche počula prvýkrát. Píšem, že je to socha práve preto, lebo Slovenský orloj je najväčšia drevená socha na Slovensku. Je to prvý a jediný orloj na Slovensku. A je naozaj dokonalý. Prepracovaný do posledných detailov. Každú hodinu orloj predvedie divadlo v podobe promenády apoštolov doplnené hlasovým výkladom. My sme mali šťastie, že sme prišli 20 minút pred celou hodinou, preto sme si v neďalekej kaviarničke dopriali zmrzlinu a koláč a na predstavenie sme nemuseli čakať dlho. Obec Stará Bystrica bola taktiež veľmi pokojná a boli sme šťastní, že sme zvolili vhodný čas a nemuseli sme sa „biť o miesto“ s inými turistami.

Straník – prístrešok

Ako sa hovorí – to najlepšie na záver, pretože viac sme už pred zotmením nestihli. Pred nedávnom som sa úplnou náhodou dozvedela, že pri Žiline je akási vyhliadka, alebo skôr prístrešok. Keď som videla fotky, pripomenulo mi to Zrakovú pyramídu v Súľovských vrchoch, z ktorej som bola maximálne nadšená. Na internete sa manželko dočítal, že je to jednoduchšia prechádzka, vhodná aj pre rodičov s kočíkmi (a deťmi). Preto sme neváhali a vybrali sme sa práve sem. Mysleli sme si, že drobca posadíme do kočíka, aby si oddýchol a my sa s manželkom prejdeme príjemnou prechádzkou. K tomuto prístrešku sa dá dostať dvoma cestami, my sme našli jednoduchšiu a menej strmú cestu cez mestskú časť Žiliny Zástranie. Nikde sme však nenašli žiadne značenie, preto sme sa mohli spoliehať len na náš orientačný zmysel.

Auto sme zaparkovali pri kostolíku a zhodnotili sme, že tá cesta, ktorá sa pred nami ukazovala, asi na kočík nebude. Teda, pokiaľ by sme ten kočík ešte niekedy chceli použiť v celku. Preto sme ďalej pokračovali pešo. Drobec po tejto strmej ceste nevládal chodiť pešo, preto sme ho prvú časť cesty striedavo niesli na rukách. Už po pár metroch som si myslela, že vypľujem dušu. Celá cesta má niečo okolo 1,5 kilometra a mne sa zdala byť nekonečná. No s manželkom sme usúdili, že pokiaľ človek nesie iba vlastnú váhu, tak táto prechádzka môže byť príjemná a vôbec sa nemusí zdať byť taká dlhá a strmá. Nás treba brať aj trochu s rezervou, pretože naša kondička je hlboko pod bodom 0. Dosvedčuje to aj fakt, že kým my sme sa škriabali cestou hore, okolo nás úplne bez problémov prechádzali chlapci na bicykloch – cestou smerom hore!

V polovici cesty, kedy sme s manželkom lapali po dychu a potili sme sa aj na pätách, sme stretli rodinu s 2 deťmi – deti mohli mať tak 7 a 5 rokov. Markusko videl, ako pekne kráčajú po ceste sami a preto sa rozhodol, že aj on pôjde sám. Išli sme vlastným tempom a ja som sa bála, že kým vyjdeme hore, tak nám zapadne slnko. No zvládli sme to ešte pred západom. Bola to nádhera. Nedokážem nájsť správne slovenské slovo pre to, čo sme zhora videli. Angličania by povedali, že to je breathtaking. Nekonečne krásne. Keď som videla úsmev na tvári môjho manželka, ktorý samozrejme celú cestu hundral, že na akú blbosť mi zase prikývol, bola som spokojná. Naozaj to stálo za to. Bála som sa húfov rovnakých nadšencov, ako sme my, ale nič také sa nestalo. Každý mal vlastný priestor na to, aby túto dokonalú atmosféru nasával každou bunkou tela. Bolo to oslobodzujúce. Krásne. A úplne iné ako v Súľovských vrchoch.

Cestou dole sme museli dávať pozor, aby sme sa neskotúľali. Naše svaly dostali cestou hore tak zabrať, že nás postupne prestávali počúvať a keď sme prišli dole, do auta sme sa zrútili ako sťaté stromy. Nakoniec sme mohli už len spokojní a s čistými hlavami odísť domov.

Ale aby sa vám dostal aspoň malý kúsok atmosféry z nášho výletu, prikladám vám aj link na naše krátke video, ktoré nájdete aj na našom novom kanáli na youtube pod menom The Marečkovci.

Takže ak ste doteraz nevedeli, kam sa pozriete budúci víkend, verím, že som vás aspoň trochu inšpirovala.

Vaša N