… alebo aj prvý monthly review. Napadlo mi, že by mohlo byť peknou spomienkou vždy si zhrnúť uplynulý mesiac do niekoľkých riadkov, hlavne teraz, keď sa každým mesiacom všetko tak rýchlo mení. Zároveň sa stáva, že mám viacero fotiek, ktoré sa ku vám nikdy nedostanú, pretože na instagram sa mi všetky “nezmestia”. A zároveň práve blog by mal byť pre mňa ten priestor, kde sa do sýtosti vypíšem.

Takže aký bol pre mňa mesiac jún?

Začiatkom mesiaca som sa začala pomaly spamätávať z prvého trimestra. Boli to veľmi dlhé a náročné týždne, o ktorých som vám písala tu. Hneď začiatkom mesiaca som sa začala opäť trochu viac dostávať do spoločnosti. Dokonca som zvládla aj jeden z prvých výletov do Bojníc, najedli sme sa v našej obľúbenej detskej reštaurácii Dráčik v Prievidzi a dala som si jedno z mojich prvých výdatných jedál! Grilovanú bravčovú panenku s opekanými zemiakmi. Nie som človek, ktorý potrebuje jesť veľa mäsa, no vzhľadom k môjmu váhovému úbytku sa riadim pravidlom, že pokiaľ dostanem na niečo chuť aj o polnoci, tak si to doprajem.

Samozrejme môj žalúdok zatiaľ nebol schopný prijímať celé porcie jedla tak ako kedysi, preto si jedlo vychutnávam veľmi pomaly. Aspoň sa drobček zatiaľ stihol okrem jedenia aj poriadne vyblbnúť v otvorenom vonkajšom detskom kútiku. Bola som taká šťastná, nadšená, spokojná. Nič mi nechýbalo! Cítila som sa tak, ako už dlho nie – bola som najvďačnejší človek na svete. Konečne sme niekde boli spolu opäť ako rodina a celý výlet sme si užili.

Začiatkom mesiaca, keďže som sa už cítila lepšie, som vám zároveň oznámila toto naše malé tajomstvo. Bola som dojatá z toho, koľko krásnych správ mi od vás prišlo, ako to prežívate celé s nami (možno v tom majú prsty aj hormóny). Nečakala som to, predošlé 2-3 mesiace som nebola takmer vôbec na sociálnych sieťach aktívna. Dokonca som premeškala aj krst knižky Neinstantne krásna, na ktorý ma pozvala samotná Nikoletka (konal sa 30.4. v Bratislave) . Bolo mi to veľmi ľúto, tešila som sa na ňu, aj na ostatné dievčatá, s ktorými sa “poznáme” len cez instagram, ale v mojom stave by som pravdepodobne ani nedokázala nasadnúť do auta.

Po tom, ako som vám oznámila, že čakáme druhé bábätko, som vám opäť začala ukazovať trochu viac z nášho života a zároveň som sa opäť postupne zaraďovala aj do pracovných povinností. Začiatkom mesiaca sme mali obhliadku areálu na festival v Námestove, kde bol s nami aj náš malý veľký pomocník. Kým tatinko pracoval, my sme sa pohrali na detskom ihrisku, ktoré stálo v rámci festivalového areálu. Musela som si dávať pozor, aby som každé 1,5 – 2 hodiny niečo zjedla, aby mi nebolo zle.

Taktiež som sa prvýkrát po 3 mesiacoch odhodlala ostať s Markuskom sama von mimo domova, kým mal manželko pracovné stretnutie v Považskej Bystrici. Dovtedy som sa bála, či mi nepríde zle/nevoľno. Predsalen, keď som teraz zodpovedná už aj za Markuska, tak si dobre rozmyslím, či ho nevystavujem zbytočnému nebezpečenstvu. Mala som so sebou vodu, jedlo a tak sme to zvládli bez problémov.

Doma sme si upratali balkóny a Markusko nám pomáhal s našim každoročným letným postrekom proti hávedi (do 1/2 litra vody odšťaviť celý citrón, postriekať zmesou celý balkón, postrek zopakovať aspoň 3-4x za leto).

Kúpili sme Markuskovi na balkón malý bazénik, z ktorého mal veľkú radosť!

Manželko ma presvedčil, že určite zvládnem trojdňový výlet do Bratislavy, tak sme sa zbalili a išli sme.

Markuskovi prízvukujem, že keď ideme na slniečko, musíme sa natierať opaľovacím krémom. Keďže manželko v Bratislave pracoval, Markusko bol jediný, kto mi mohol natrieť chrbát. Nech sa učí už od mala :).

Boli sme ubytovaní v hoteli Lindner, kde Markusko hneď na recepcii dostal omaľovánku a pastelky. Viac ako maľovanie ho však bavilo dvíhať popadané pastelky zo zeme nohou.

Dostala som tip na výborné domáce dreňové nanuky Marinela, tak sme sa samozrejme zastavili vyskúšať a boli perfektné!

Pred návratom domov sme ešte stihli kúpalisko v Senci, kde sa chodíme kúpať veľmi radi, keď sme v okolí Bratislavy.

V polovici mesiaca sme mali náš prvý tohtoročný hudobný festival. Tehotenské chute ma neobchádzali ani tam. Samozrejme, že som nikdy nič nedojedla celé, preto po mne dojedal manželko.

Po 2 a pol dni rýchleho jedla z papierových / plastových táciek mi padlo vhod normálne jedlo cestou domov z festivalu v reštaurácii Rufin v Dolnom Kubíne.

Tak veľmi, ako som sa tento rok tešila na samozber jahôd, som sa netešila asi nikdy! No tým som si len pokazila radosť, pretože na samozbere jahôd v Socovciach sme boli dvakrát. Prvýkrát sme prišli podvečer, keď už boli mnohé jahody vyzbierané a druhýkrát sme prišli v utorok doobedu, no po víkendových dažďoch, preto bolo 80% jahôd zhnitých a rozmočených. Druhýkrát som bola veľmi sklamaná, no aspoň hrášok bol v poriadku.

Z prvého samozberu mi vyšli 4 fľaše džemu, ktorý sa mi podaril a je dobrý.

Blížime sa ku koncu mesiaca, kedy sa trochu ochladilo a tak sme drobca zobrali do detského zábavného centra v Liptovskom Mikuláši. Chodíme tam veľmi radi, tentokrát sa však s Markuskom blbol tatinko, kým ja som oddychovala na stoličke. Ku šťastiu mi už vtedy chýbal len koláč :D. Škoda, že tam nemajú k detskému centru pripojenú aj malú kaviarničku…

Upiekla som si po dlhej dobe prvý koláč – bublaninu, ktorá sa do 24 hodín zjedla.

Potom sme si s Markuskom urobili na olovrant naše obľúbené banánové lievance. Taktiež po dlhej dobe.

Prišlo nám zrkadlo do predsiene, ktoré zavesíme po plánovanej prerábke, ale dodnes sme ho nerozbalili. Každým dňom sa bojím stále viac otvoriť tú krabicu, či náhodou nie je rozbité :D.

Pri mojom šťastí – rozbila som si ešte neotvorený prírodný repelent a odbila som kúsok z kachličky na zemi. Ale aspoň nám pár dní fakt krásne a intenzívne voňala kúpeľňa a odpadky v kuchyni.

Markusko je pomocník takmer pri každej mojej činnosti – to hovorím stále.

Po dlhej dobe sme boli aj s mojou sestrou na prechádzke. Obidve sme skúšali nový objektív na foťáku.

Od poslednej kontroly bábätka som sa nevedela dočkať tej ďalšej. No nedozvedela som sa absolútne nič nové, dokonca som nedostala ani fotku z ultrazvuku, lebo bábätko bolo tak zle otočené, že by na fotke bola iba veľká čiernobiela machuľa. 🙁 Nebudem vám klamať, že mi bolo z toho smutno. Tento môj precitlivelý postoj opäť pripisujem tehotenským horónom.

Teda pardon, dozvedela som sa, že si môžem každý deň dopriať kvôli nízkemu tlaku jednu kávu, aby som nemala migrény. To moju náladu zlepšilo.

Potom som vysvetľovala môjmu telefonujúcemu manželkovi, akú si prosím fotku (kompozične a s pozadím).

A aké som nakoniec dostala. Ale som spokojná, nasmiali sme sa. Ďakujem mu za jeho trpezlivosť :).

27.6. nám začala posledná tretina šachového festivalu v Ružomberku, ktorý organizuje každoročne môj manželko. Spomínam to preto, lebo toto podujatie sa tento rok skladalo z 9 turnajov počas 2 mesiacov. Koncom júna začali do Ružomberka prichádzať ťažko telesne postihnutí, aby si zasúťažili o titul majstra sveta, ale o tom budem pokračovať nabudúce.

Keď to tak po sebe čítam, tak sme toho tento mesiac stihli celkom dosť. Budem veľmi rada, ak mi dáte vedieť, či sa vám tento typ článkov páči, pretože pre mňa to bolo príjemné pripomenutie si krásne prežitého mesiaca.

Vaša N