Čakáme bábätko!
S týmto oznámením sa v hlavách budúcich rodičov rodí mnoho otázok. Jednou z nich je aj otázka, či budú hľadať chlapčenské, alebo dievčenské mená. Inak tomu nebolo ani u nás doma.
Keď sme zistili, že čakáme druhé bábätko, jednou z mnohých myšlienok bola aj tá, či bude mať Markusko bračeka, alebo sestričku. Bude mať svojho kamoša, s ktorým budú vymýšľať všetky huncútstva, alebo do rodiny pribudne malá princezná, ktorú (snáď) bude ochraňovať jej veľký brat?
Dni pribúdali a tehotenské príznaky na seba nenechali dlho čakať. Počula som kadejaké babské recepty, alebo skôr odhalenia pohlavia podľa toho, ako sa budúca mamička cíti. Ja som sa cítila zle. Bývalo mi veľmi zle, ale nevoľnosťami som trpela aj v prvom tehotenstve. Aj keď tentokrát to bolo o dosť intenzívnejšie. No pripisovala som to hlavne tomu, že v prvom tehotenstve som okrem maturity nemala žiadne iné povinnosti, ani zodpovednosť a tak som mohla spať kedy a ako dlho sa mi chcelo.
Pamätám si, že od určitého času som začala niečo tušiť. Bolo to niečo, čo som mala v hlave, čo som nedokázala zmeniť. Začala som mať pocit, že je úplne jasné, že čakáme dievčatko. Ale nechcela som to tak prezentovať, pretože to nebolo ničím podložené. Tento pocit som nepoznala. Stále som si hovorila, že som si to len vsugerovala tým, čo mi rozprávala rodina a kamaráti dookola. Jedným príkladom je aj moja babka, ktorá nám povedala, že sa jej snívalo, že som čakala dievčatko. Bol to deň, kedy babka ešte nevedela, že som tehotná, pretože sme sa jej to len chystali oznámiť.
Čakali sme do 16tt, kedy mi moja pani doktorka povedala, že sa môžeme pozrieť na pohlavie, že už by to malo byť jasné. Tešili sme sa. Viete, čo sme nakoniec videli na ultrazvuku? Vôbec nič. Pretože bábätko bolo otočené chrbátikom a to, na čo sme sa chceli pozrieť, si strážilo celým svojim telíčkom.
Čo sa týka mena pre bábätko, tak si pamätám, že pri Markuskovi sme boli presvedčení, aké meno dostane, ak by bol dievčatko a chlapčenské sme nemali vybraté žiadne. Tentokrát sme mali na 100% vybraté chlapčenské meno, ale na dievčenskom sme sa nevedeli zhodnúť, pretože to meno z čakania na Markuska už vo výbere nebolo. To, že sa nám bábätko nechcelo na ultrazvuku ukázať, znamenalo ďalšie 4 týždne čakania a dohadovania sa, či to bude chlapček, alebo dievčatko.
Pohlavie bábätka sme nakoniec zistili až v 20tt, keď sme boli na „veľkom ultrazvuku“ v Martine. Bolo to 2 dni pred ďalšou plánovanou poradňou u mojej pani doktorky, takže som si bola viac než istá, že nám to pán doktor oznámi. Tešili sme sa. S manželkom sme sa vychystali na veľký ultrazvuk. V čakárni pred nami čakal ešte jeden pár. Ja som zatiaľ dojedla posledné keksíky, ktoré boli pripravené pre pacientky. Chcela som do seba dostať trochu cukru, aby s nami bábätko spolupracovalo, aby sa hýbalo. Musím povedať, že v čakárni medzi mnou a manželkom nebolo žiadne napätie, pretože jemu v jednom kuse zvonil telefón. Letná sezóna je pre nás náročná. A ja som ho stále podpichovala, aby odkrojil aspoň pár minút pre nás troch. Nech sa nadýchne radosti zmiešanej s miernym napätím pred odhalením. Nech si užije čakanie, kým prvýkrát uvidí náš malý zázrak „naživo“.
Dnu na vyšetrenie sme mohli ísť spolu. Ja som si ľahla na posteľ do tmavšej miestnosti, manželko hneď vedľa mňa na stoličku a čakali sme. Pán doktor hneď začal s vyšetrením, pýtal sa na bežné otázky ohľadom rodinnej anamnézy a my sme čakali, kedy príde moment napätia a ticha, keď pán doktor začne vetu: „Gratulujem rodičia, čakáte…“.
Ale k tejto vete sme sa nedostali.
Namiesto toho pán doktor pomedzi rodinnú anamnézu zrazu vyhŕkol: „Krásna dievka, určite vám to už pani doktorka potvrdila!“ S manželkom sme ostali v šoku, kedy sme nevedeli, či nám pán doktor oznamuje pohlavie, alebo sme zle rozumeli. Keď pán doktor videl naše nechápavé pohľady a otázky typu „Čože? Dievčatko?“ tak pochopil, že TO slávnostné oznámenie pohlavia nášho druhého bábätka prebehlo práve v tej chvíli. Potom sme sa zasmiali, pán doktor pomeral naše dievčatko, všetko bolo v najlepšom poriadku.
Keď sme odchádzali z ambulancie, až vtedy nám to s manželkom došlo. Obom nám vyhŕkli slzy šťastia. My budeme mať doma malú princeznú…
Myslím si, že tieto momenty sú pre budúcich rodičov obzvlášť dôležité aj vtedy, keď už dieťatko doma majú. Sú to spoločne prežité emócie, objatia a držania sa za ruku. Nahlas vyslovený tok myšlienok bez rozmýšľania, maľovanie všetkého, čo sa nám práve odohráva v myšlienkach. Toto sa naozaj nedá porovnať s momentom, kedy žena pozná tento dôležitý detail niekoľko minút skôr.
Som šťastná, že sme tento moment mohli prežiť spolu.
Vaša N
Olívia says:
Nedávno som objavila tvoj blok, a úprimne … je mi ťa celkom ľúto, v takom mladom veku mať 2 deti a muža na krku … takto by som nechcela dopadnúť ani v 25/28 rokoch. Vôbec nechápem čo “všetky” ženy vidia na tom byť matkou. Ja mám 23 rokov a deti teda vôbec neplánujem. Radšej vyštudujem poriadnu školu, urobím kariéru a budem si užívať život bez takýchto veľkých zodpovedností.
#nohate len môj názor
27. septembra 2019 — 14:11
Natália says:
AHOJ,
tak teda aby som sa Ti postupne ku všetkému vyjadrila. Môžeš si pokojne ušetriť emóciu a neľutovať ma, pretože nie je dôvod. Ja som so svojim životom nad mieru spokojná, rovnako tak aj s vekom, deťmi a mojim zázemím. Keďže si napísala, že si môj blog objavila len nedávno, pokojne prelistuj na prvé články, tam je vysvetlené, prečo som otehotnela v takom “mladom veku”. Hneď ďalej Ti odporučím článok “Správny čas na dieťa? Neexistuje!”. To, že deti neplánuješ, je Tvoja slobodná voľba, rovnako tak ako bola moja slobodná voľba mať hneď 2 :). Školu vyštudovanú mám, považujem ju za poriadnu – aj strednú aj vysokú, rovnako tak aj kariéru rozbieham. Podnikám. Takže buď v pokoji, stíham všetko ;). Tak isto nám absolútne nič nechýba, odporúčam Ti otvoriť aj môj instagram, aby si mohla vidieť, ako sa dá užívať si život a zároveň aj byť zodpovednou osobou. #nohate len moja odpoveď
27. septembra 2019 — 17:52
Manželko :) says:
Milá Olívia, tiež ju obdivujem, ako to môže niekedy so mnou zvládať. A to mi niekedy robí aj večeru, varí obedy, dokonca napečie koláč. Je naozaj ťažké starať sa o 3 deti, ale verím, že Natálka to zvládne, keď už mi sľúbila v dobrom aj v zlom, zdraví i chorobe. Najmä to zdravie, také soplíky v mojom prípade je úplne koniec 😀
27. septembra 2019 — 22:54
Nina says:
Natálka si úžasná a inšpirácia pre veľa dievčat, ďakujem, že ta máme. Olívia je to naozaj o pohľade, ale Natálka píše v článkoch, že je to výber. Veľa dievčat túži po rodine v 20, 30 iné v 40, je super mať niekoho.
27. septembra 2019 — 21:24
Natália says:
Ninka ďakujem ti krásne za tvoj komentár! 🙂
27. septembra 2019 — 22:48
Lenny says:
Ahoj,
@Olivia asi chápem čo tým chceš povedať.
A Natálka, nemusíš sa hneď rozčuľovať nad konštruktívnou kritikou (svet nie je len ružový). Ja ťa pravidelne sledujem a viem, že teraz tvoj život možno vyzerá ako rozprávka (milujúci manžel, dieťa čo ti robí radosť, druhé na ceste + teším sa s tebou) ale pamätaj, že všetko môže razom skončiť. Nechcem byť zlá, ale koľko takých mladých manželstiev aj zostane pokope, ako sa hovorí, až do smrti ? Moja mama sa vydávala v 19 (nie preto že by musela, ale preto že chcela), v 20 mala mňa a v 22 môjho brata. Všetko vyzeralo byť v poriadku, až kým sa otec po 11-tich rokoch nezobral a neodišiel. Mame ostali 2 decká na krku, hypotéka a oči pre plač. A toto sa deje denne. A nahovárať si, že “mne sa to stať nemôže” je naivné. Môže sa to stať každému. Nehovorím, že to bude práve tvoj prípad, ale človek nikdy nevie (hlavne keď je človek mladý, tak na také veci nemyslí). Každopádne ti v živote prajem len to najlepšie.
28. septembra 2019 — 22:20
Olívia says:
@Lenny ďakujem za podporu. Zdá sa mi, že tu človeka s opačným názorom idú ukameňovať, ale každopádne … milá Natália, čítala som tvoje články, a viem, že si mala možnosť voľby, a viem že každého napĺňa niečo iné, ale ja som tým chcela povedať, že keby mám takú možnosť voľby ja, vybrala by som si radšej to druhé. Svet je už tak dosť preľudnený a skazený, že priviesť na svet ďalšie dieťa je pre našu planétu skôr na škodu ako na osoh ( nie, nie som aktivistka ani “prírodný maniak”, len rozmýšľam truchu racionálne a zodpovedne voči budúcnosti našej planéty a mojej budúcnosti). Plus existujú aj rôzne negatívna a následky pôrodu (napr. mojej mame sa pri pôrode odtrhla maternica a hučí jej od vtedy v jednom uchu) a ja by som sa takto ohrozovať nechcela. Takže tak.
29. septembra 2019 — 20:37
Natália says:
Milá Olívia,
evidentne som vyrastala v trošku inom presvedčení. Preto bola moja voľba priviesť na svet o chvíľu už druhé dieťa. Absolútne pre to nemám výčitky. Hovoriť o tom, že je to pre našu planétu zlé – pre koho chceš ty túto planétu zachovať? Kto ju bude využívať ďalej, keď mortalita prevládne nad natalitou natoľko, že tu neostane nikto? Kto sa bude tešiť z čistej planéty? Píšeš, že nie si žiadna eko aktivistka. Ani ja nie. Ale v obchode si zeleninu a ovocie beriem do bavlnených sáčkov, tašky využívam opakovateľne, snažím sa obmedzovať mäso. Milióny ľudí na tomto svete robí pre našu planétu viac. Aj sa rozhodnú nemať deti. Alebo tých detí majú 8 a všetky sa vedia voči našej planéte správať tak krásne, že môžu ostatných o tom učiť. Ale ja sa určite nebudem pozerať na dieťa ako na “príťaž pre našu budúcnosť”. Však naše deti sú naša budúcnosť.
To, čo sa stalo tvojej mamine ma mrzí, kedysi dávno ženy pri pôrodoch dokonca zomierali. A áno, viem o tom. Ale keby sa vtedy ženy toho báli, pravdepodobne by sme tu už neboli ani my. Našťastie ide medicína míľovými krokmi dopredu a momentálne nie je pôrod pre ženu až také riziko ako kedysi. Ja absolútne chápem, že nie každy chce mať deti. Je to rozhodnutie každého z nás. Ale to, že ty si sa rozhodla inak, neznamená, že ten, kto sa rozhodol tie deti mať, sa rozhodol zle 🙂
12. októbra 2019 — 16:17
Natália says:
Ahoj Lenny,
absolútne sa nerozčulujem a nad konštruktívnou kritikou by som sa ani nerozčulovala, ale z toho, čo mi Olivia napísala, nebola ani jedna veta konštruktívnou kritikou. Prosím o rozlišovanie konštruktívnej kritiky a rýpania 🙂 O tom, že svet nie je ružový viem svoje, nevyrastala som na bielom vznášajúcom sa obláčiku, ale momentálne som fakt šťastná a pre svoje šťastie a šťastie svojej rodiny urobím všetko. To, čo sa stalo tvojej mamine a otcovi ma veľmi mrzí, ja som taktiež nevyrastala v kompletnej rodine takže mi ver, že si uvedomujem, že sa dejú aj také veci. Ale prečo by som sa tým mala trápiť? Myslím si, že je to hlavne o komunikácii a o vzájomnom pochopení. Ak sa dvaja ľúbia, zostanú spolu aj keď im do života prídu prekážky. A keď nie, tak jednoducho pôjdu od seba… Každá minca má dve strany.
A keby som sa do smrti trápila tým, že môžem mať autonehodu, tak si nekúpim auto a budem chodiť všade peši, všakže :).
12. októbra 2019 — 16:07
Maya says:
Ja som na tom veľmi podobne 😊 a taktiež som sa nikdy necítila šťastnejšia 🤗 …je to o tom robiť rozhodnutia sebe na mieru 😉 pre niekoho nemysliteľné, pre niekoho v pravý čas 👌🏻 Držte sa rodinka ❤. M.
2. októbra 2019 — 20:52
Natália says:
Ďakujeme krásne 🙂 A gratulujem!
12. októbra 2019 — 16:17