Pôrod. Cisársky, spontánny, vyvolávaný, prirodzený, s liekmi od bolesti, alebo bez, do vody, v nemocnici, či doma. Je prirodzenou súčasťou cesty ku vysnívanému bábätku. Je to moment, z ktorého majú ženy rešpekt preto, lebo nevedia čo ich čaká, alebo preto, lebo už vedia čo ich čaká. Nedá sa mu vyhnúť, treba ho len prežiť.

Myslím, že každá žena túži po prirodzenom pôrode. Po tom peknom, na ktorý bude ešte dlho spomínať so slzami v očiach a úsmevom na perách, pretože výsledkom je jej milované bábätko. Po takom, ktorý vzbudí pocit, že aj bolesť môže byť krásna. Teda aspoň ja som vždy po takom túžila. Rodila som dvakrát a žiaľ nemôžem povedať, že by som mala pozitívne spomienky na oba pôrody.

Prvý pôrod bol ťažký. Bol tak veľmi ťažký, že som sa o ňom odmietla rozprávať aj s najbližšími. Mala som v sebe množstvo nespracovaných negatívnych emócií a preto som sa spomienky snažila potlačiť. Prirodzene. Pretože som v rukách držala náš malý zázrak, nášho prvého synčeka, ktorého som milovala a zbožňovala každým pohľadom viac. Jednoducho som sa rozhodla, že si tak hrozný zážitok nebudem spájať s našim malinkým klbkom lásky. No myslím si, že už dozrel čas na to, aby som si svoje emócie usporiadala.

Prvý pôrod sa začal odtokom plodovej vody 3:30 ráno 1. decembra 2016. Boli sme ešte 3 týždne pred termínom a mne ani nenapadlo, že to môže prísť tak skoro. Nemala som zbalenú tašku do pôrodnice a už vôbec som nebola pripravená na to, že nastal ten čas. To všetko aj napriek tomu, že som navštevovala predpôrodnú prípravu a mala som vybratého pôrodníka, s ktorým som odkonzultovala všetky možné aj nemožné spôsoby tlmenia bolesti pri pôrode. Neodporúčal mi vôbec nič. Lebo prirodzený pôrod je najlepší. Lebo telo si určite poradí. Bála som sa. Neopísateľne. Sedela som na posteli a triasla som sa, lebo som nevedela, čo príde. A zároveň som to vedela úplne presne. Pôrod.

O 4 ráno sme už boli v pôrodnici. Keďže kontrakcie neprichádzali, sestrička ma poslala na „čakačku“. To bola izba so 4 posteľami, kde tehotné ženy čakali na to, kedy to príde. Vtedy som tam bola sama. Nechcela som byť sama. Spoliehala som sa na to, že celý čas bude pri mne môj manžel. Tak sme to chceli obaja. Lenže namiesto toho jeho poslali domov, mne pichli infúziu a musela som čakať, či sa začnú kontrakcie.

O 9 ráno ma sestrička zavolala na vyšetrenie. Telefón a všetky osobné veci som si mala nechať na izbe. No z vyšetrenia ma odviezla rovno na pôrodný sál a tam sa začal nekonečný kolotoč, ktorý trval celú večnosť. Príprava na pôrod nebola vôbec hrozná, no keď mi začali do žily stekať prvé kvapky infúzie na vyvolanie kontrakcií a ja som bola sama, bola som úplne stratená. Prosila som sestričku o telefón, že manžel chce byť pri pôrode, ale ona mi tvrdila, že mám ešte čas a že sa už na izbu vrátiť nemôžem. A tak som len ležala so stiahnutým hrdlom, slzami v očiach a čakala som, čo sa bude diať.

Navždy budem vďačná skutočnosti, že práve vtedy mala službu priateľka môjho krstného, ktorá môjmu manželkovi zavolala a zobrala ho ku mne na pôrodný sál. Odvtedy sme boli na všetko dvaja. Cítila som pri sebe istotu.

Ďalšie hodiny boli nekonečné a hrozne bolestivé. Okolo obeda som sa začala opúšťať, bola som neskutočne unavená a prestala som veriť, že to zvládnem. Aby toho nebolo málo, tak mnou vybratý pôrodník neprišiel.

V tomto rozpoložení som dožila až do 16:00, kedy už bábätko bolo vyše 12 hodín bez plodovej vody a hrozila infekcia. Preto som musela porodiť nasilu, aj keď moje telo na to nebolo pripravené. Bola som vysilená, mozog bol už zahmlený a ja som neverila, že to dokážem. Bolesti boli tak silné, že som nedokázala vnímať svoje okolie. Doktor vyhodil všetkých z pôrodného sálu. Aj môjho manželka. Dve sestričky mi z každej strany tlačili na brucho, doktor kričal, kedy prídu kontrakcie a nakoniec sa 16:25 narodil náš milovaný, prvorodený syn…

To je to, čo si z prvého pôrodu pamätám. Keď si na niektoré situácie spomeniem a mám ich pred očami, stále mám po tele zimomriavky a stiahnutý žalúdok. Takto by prirodzený pôrod prebiehať nemal. Myslím si, že tomuto priebehu nepomohol môj strach. 9 mesiacov som mala strach z pôrodu a nedokázala som sa presvedčiť o tom, že to je v poriadku, že pôrod je tá najprirodzenejšia súčasť života. Odkedy sa zo mňa postupne stávala žena, moja mamina ma strašila pôrodom. Že to je tá najhoršia bolesť, akú zažijem, že porodiť dieťa vôbec nie je jednoduché. Niekoľko rokov vo mne vzbudzovala presvedčenie, že pôrodu sa treba báť. Mal to byť pre mňa istý spôsob antikoncepcie. No vtedy sme ani jedna ešte netušili, že v osemnástke sa budem modliť, aby som mohla mať svoje dieťatko.

Keď som otehotnela druhýkrát, vedela som presne, čo ma približne o 9 mesiacov čaká. No tentokrát som bola odhodlaná nastaviť sa tak, že to celé zvládnem. Že druhý pôrod bude jednoduchší, rýchlejší a hlavne krajší. Že naň budem spomínať rada. Cítila som sa byť silná. Samozrejme čím viac sa blížil termín, tým viac som v hlave analyzovala to, čo všetko sa môže stať a to vo mne vyvolávalo strach a obavy, ale vždy som sa snažila takéto myšlienky odohnať.

Moja doktorka mi počas pravidelných vyšetrení položila otázku, či budem chcieť rodiť s epidurálkou. Nad touto možnosťou som nepremýšľala, ale ona mi aj tak nechala spraviť krvné vyšetrenia pre prípad, že by som sa nakoniec rozhodla epidurálku využiť. Čím viac som nad tým rozmýšľala, tým viac som si hovorila, že to je super. Bála som sa bolesti a toto je na zmiernenie bolesti. V podstate ma upokojovala predstava, že keď pôrod prestanem zvládať, jednoducho si týmto spôsobom pomôžem.

3. decembra som bola na kontrole u doktorky. Všetko bolo v poriadku a nič nenasvedčovalo tomu, že pôrod sa blíži. Po kontrole sme s manželkom zašli do našej obľúbenej kaviarne. Bol to náš rituál. Všetci boli ku mne neskutočne milí, pani majiteľka mi doniesla vankúš, aby sa mi lepšie sedelo a ja som sa smiala, že kvôli takejto nadštandardnej starostlivosti ani nebudem chcieť porodiť.

Večer okolo 17:30 som začala cítiť tlak v krížoch, ktorý som pripisovala ubolenému tehotenskému chrbátu. Okolo 18:30 som si dopriala teplú sprchu a od 18:44 som začala zapisovať do telefónu do poznámok kontrakcie. Každých 10 minút. Úplne bez problémov som fungovala doma aj naďalej. Pozerali sme televízor na rozptýlenie, manželko sa hral s Markuskom. O 20:00 išiel Markusko spať, ja som bola v sprche ešte dvakrát, najedla som sa a intervaly medzi kontrakciami sa začali skracovať na 6-8 minút. Vtedy som prestala veriť, že to môžu byť poslíčkovia (falošné kontrakcie, ktoré nič neznamenajú) a dobalila som si posledné drobnosti do pôrodnice. Každú možnú minútu som chcela stráviť doma, aby som v nemocnici nebola ani chvíľu dlhšie, ako je potrebné. Predsalen, domáce prostredie na mňa pôsobilo upokojujúco a tak som aj bolesť zvládala úplne bez problémov.

Keď mi do 1:30 stále neodtiekla voda ale intervaly medzi kontrakciami sa skrátili na 5 minút, zavolali sme moju maminu, aby prišla ku drobcovi a my sme išli do pôrodnice. Asi polhodinu sme sa ešte vozili v aute po meste a počúvali sme hudbu. Okolo 2 ráno sme prišli do pôrodnice a ja som bola presvedčená, že pôrod je na dobrej ceste, kontrakcie sa mi predýchavali už oveľa ťažšie.

Počas vyšetrenia som sa snažila uvoľniť svoj začínajúci strach tým, že som sa rozprávala so sestričkou. Nebol to najlepší nápad. Jediné, čo som sa dozvedela bol fakt, že druhý pôrod neznamená rýchlejší, kratší, ani menej bolestivý pôrod. Zrovna tieto slová som od nej nepotrebovala. Asi bola nahnevaná, že som jej narušila pokojnú službu, pretože v tú noc sa nenarodilo žiadne bábätko. Po vyšetrení prišla veta, ktorú som nechcela počuť. „Choďte si na izbu a rozlúčte sa s manželom, toto budete mať ešte tak na celý deň.“ Vyšla som za manželkom na chodbu, zovrelo mi hrdlo aj žalúdok a začala som plakať, že takto som to nechcela, že nechcem znovu zažiť to, čo pred 3 rokmi. Vyčítala som si, prečo som ešte neostala doma. Nechcela som ostať v týchto bolestiach niekde sama na izbe.

Chvíľu mi trvalo, kým som sa upokojila. Zaprisahala som sa, že telefón z ruky nepustím za žiadnych okolností. Manželko odišiel domov a ja na izbu. Nemocničná posteľ bola pre mňa zhmotnením všetkého strachu, ktorý som sa snažila 3 roky potláčať. Vrátila som sa späť v čase a pomedzi kontrakcie som si prehrávala, čo sa vtedy dialo. Sledovala som hodiny a kontrakcie začali byť príliš intenzívne, no za sestričkou som nešla. Veď ma len teraz poslala na izbu a ona chcela evidentne spať. Nebudem ju rušiť, nech na mňa nie je nepríjemná, pretože to by sa ma príliš dotklo… Chodila som po izbe, počas kontrakcií som mala chuť hrýzť železnú konštrukciu postele len aby sa mi uľavilo. Nevedela som si nájsť polohu, v ktorej by som sa vedela upokojiť a predýchať bolesť. V sprche netiekla teplá voda, takže ani tento spôsob utíšenia bolesti a urýchlenia pôrodu nebol možný. Plodová voda stále neodtiekla, ale začala som krvácať. Vtedy som si povedala, že je najvyšší čas zobudiť sestričku.

Napojila ma na CTG vyšetrenie (pásy – zisťuje sa nimi miera aktivity bábätka a činnosť maternice, teda kontrakcie) a keď videla, aké mám kontrakcie, pýtala sa, či cítim potrebu na tlačenie. Samozrejme, už odkedy som prišla do nemocnice!

Sestrička rýchlo utekala po doktora, no doktor neprišiel tak rýchlo, ako som potrebovala, preto mi sestrička spravila vyšetrenie sama. Povedala, že už cíti hlavičku, stále sa ma pýtala, či mi neodtiekla plodová voda. Neodtiekla! Hovorila som, že si prosím prípravu na pôrod so všetkým a že chcem aj epidurálku, lebo táto bolesť ma maximálne vyčerpá a ja chcem mať silu na pôrod. Medzitým prišiel doktor, skontroloval ma a povedal, že nič z toho už nestíhame. Za pár sekúnd ma previezli na pôrodný sál. Ja som v rukách žmolila telefón, musela som vyzerať ako závislák, ale vyplatilo sa to. Počas tých pár sekúnd som zavolala manželkovi a povedala som mu, že ak nepríde hneď, nestihne to!

Na sále som bola asi 20 minút, kým sa 4:45 ráno po intenzívnych 2 hodinách strávených v nemocnici narodila naša princezná. Manželko to stihol a už druhýkrát mi bol oporou pri tom najsilnejšom okamihu v našom živote, za čo mu veľmi ďakujem. Ďakujem aj za to, že som sa rozhodla druhýkrát si nevyberať pôrodníka a na svet nášmu bábätku pomohol pán doktor Ondrejka mladší. Ďakujem aj za skvelú sestričku Andreu na sále, ktorá ma ubezpečovala, že to celé nebude už dlho trvať a dovolila mi lámať jej ruku počas kontrakcií, kedy ešte manželko pri mne nebol. Ďakujem aj za to, že to moje telo zvládlo a ja môžem s pokojom povedať, že som prežila aj jeden krásny pôrod, na ktorý budem s úsmevom na perách a so slzami v očiach spomínať do konca života. Bolesť môže byť aj krásna. Ďakujem za to, že presne túto skúsenosť môžem do budúcna odovzdať svojej dcérke. Snáď ju to presvedčí o tom, že pôrod je ten najkrajší a najprirodzenejší moment v živote.

Vaša N