Konečne spia. Všetci. Je tu tma a ticho. Jediné, čo je počuť, je spokojné oddychovanie môjho manželka a moje ťukanie do klávesnice. Tvár mi osvetľuje monitor a ja viem, že mám čas písať. Nič zložité a dlhé. Len krátku úvahu. Chcem si náš prvý mesiac zaznamenať, aby som si o niekoľko mesiacov, rokov, mohla oživiť spomienky. Chcem si to pamätať.

V podstate sa stále nachádzam v citlivom období šestonedelia. Je to obdobie, kedy sa ustáľujú hormóny a tvorba mlieka, mama si zvyká na nové bábätko a týka sa to aj celej rodiny, ktorá si zvyká na novú situáciu. Na nového člena rodiny.

Ešte v tehotenstve som sa bála, ako to celé budem zvládať. Ja a zároveň Markusko, ktorý má práve 3 roky aj jeden mesiac. Vyšlo nám to celkom pekne, majú medzi sebou rozdiel 3 roky aj 3 dni presne. Nechceli sme s prípravou Markuska na bábätko preháňať, ale zároveň sme to nechceli ani podceniť. Preto sme sa snažili ísť na to prirodzene. Občas sme mu o budúcej sestričke povedali, ale nechali sme ho, nech sa pýta. A tak sme v ňom vzbudili prirodzený záujem. Bola som alergická na otázky okolia, či sa Markusko teší na sestričku. Ako sa môže trojročný chlapček tešiť na niečo, čo nepozná a čomu nerozumie?

Nakoniec sa náš prístup ukázal ako celkom vhodný, pretože Markusko svoju sestričku zbožňuje. Nerobí mu problém šepkať, keď je to potrebné, sem tam dokonca on nás upozorní, aby sme boli tichšie, lebo Miuška spinká. Hojdá ju, spieva jej, hladká ju, dokonca pred pár dňami, keď som ho uspávala s Miuškou v šatke, Markusko trval na tom, že svoju sestričku musí počas zaspávania držať za ruku. Milujem tieto situácie, keď sa ukazuje, koľko lásky sa v mojom malom chlapčekovi skrýva. Miuša, Miuška, tak ju volá. Dokonca aj meno jej vybral on sám.

Ako som už vyššie spomínala, obdobie šestonedelia je citlivé obdobie. Sú situácie, kedy mám slzy na krajíčku, kedy v mysli balím kufre a utekám. Je to v situáciách, kedy Mia plače a ja jej neviem nijako pomôcť. Keď na mňa dolieha únava a tlak neusporiadanej domácnosti, mastných vlasov a obrovských háld špinavého prádla. V akomkoľvek článku na internete sa človek dočíta, že bábätko spí 20 hodín denne. Je smiešne niečoho takého sa držať, pretože za prvý mesiac som na gauči presedela hodiny a hodiny, nerobila som nič, len som mala pri sebe naše malinké dievčatko, ktoré nechcelo spať v žiadnej inej polohe, na žiadnom inom mieste. Prežili sme tak spolu aj prvé Vianoce, kedy sme sa pri štedrovečernom stole s manželkom striedali, vždy niekto Miu nosil na rukách a ja som stále kojila. Som šťastná a vďačná, že mám pri sebe manželka, ktorý svoje pracovné aktivity obmedzil na minimum a je pri nás väčšinu času. Len momentálne má zlomenú ruku, pretože mal úraz. Zobral Markuska na kúpalisko a pošmykol sa. Takže teraz potrebuje aj on trochu času na zotavenie.

Možno to znie trochu čierno, ale nie je. Je úplne normálne, keď sa žena po pôrode v období šestonedelia čas od času cíti depresívne. Možno je to tou veľkou zmenou, ktorá sa stala. Možno je to tým, že zrazu mám ešte o čosi menej času na seba a svojho manžela. Možno je to kilami navyše, ktoré sa ma držia a nemôžem si obliecť žiadne rifle, lebo sa do nich nezmestím a von je mráz. Možno je to tým, že mám pocit, že celý deň nerobím nič iné, iba kojím… Možno.

Ale zároveň sa nedokážem vynadívať na ten malý zázrak. Na tie malinké ručičky. Na krásne veľké očká. A nejdem sa dodýchať tej krásnej bábätkovskej vône. Keď periem, všetko detské oblečenie mi príde nekonečne roztomilé. Keď kojím, ďakujem svojmu telu za ten zázrak, že je niečo také vôbec možné. Nedokážem sa na ňu prestať dívať, aká je anjelsky krásna keď spí. Dokonca keď zaspáva, tak sa usmieva! Všetky zlé pocity a emočné výkyvy sú zapríčinené hormónmi a je škoda, že o týchto skúsenostiach nehovoria ženy nahlas. Pretože to netrvá večne. Trvá to len prvých 6 týždňov a všetko sa dáva postupne do poriadku. Dôležité je mať pri sebe oporu.

Mám obrovskú chuť sa hýbať, chodiť na dlhé prechádzky s kočíkom, ale dávame si pozor na vonkajšiu teplotu. Keď je chladnejšie ako -5, von nechodíme. Raz bola u nás vyhlásená aj výstraha pred zhoršenou smogovou situáciou, preto ani tieto dni nemôžeme chodiť von, tak chodíme do okolitých miest.Zima ma pomaly ale isto zabíja, pretože kým nás všetkých vychystám von, som totálne spotená a unavená. Teším sa, až bude teplejšie. Teším sa na dlhé prechádzky s kočíkom, pretože tam je Mia spokojná. Dokonca sme spolu už aj cestovali a najďalej sme boli v Trenčíne. Raz. Keď končili vianočné trhy a von tak veľmi pršalo, že sme boli len v aute a v obchodnom centre.

A ešte aby som nezabudla na to najdôležitejšíe – spánok! Musím si poklopať, že v noci spíme krásne. Budíme sa len na 1 kojenie. Píšem v množnom čísle, lebo sa musíme zobudiť obe, aby to fungovalo. Ale spíme spolu v posteli, čo považujem (teraz) za obrovskú výhodu, pretože sa v noci nemusíme budiť do úplného stavu bdelosti. A ráno sa spoločne budíme na to, že Miušku príde vystískať a vybozkávať jej „zlatučký braček“, ako sa sám rád nazýva.

Tak som si otvorila dušu. Snáď som spomenula všetko. Snáď sa vidíme o mesiac. 🙂 A ja sa idem teraz ponoriť do sladkého spánku so zvyškom mojej rodiny.

Vaša N