…a zrazu, zo dňa na deň, sa náš život stal stereotypom. Markusko ostal doma, nechodí do škôlky. Prestali sme spolu chodiť do obchodu, aj keď to bol (pre všetkých štyroch) veľký zážitok. Denno denne vymýšľam, čo budem variť, aby sme nejedli dookola to isté. Všade sú rozhádzané hračky. Práčka sa nezastaví. Každý deň, keď je to možné, sme v prírode. A čo je najhlavnejšie, všetci nosíme povinne rúška. S výnimkou bábätka, samozrejme.

Každý deň vieme takmer na hodinu presne, kedy čo budeme robiť. Vstávanie, raňajky, Miuška spí, ja sa s Markuskom hrám. Varíme. Miuška vstáva. Hráme sa. Obedujeme. Deti spia. Miuška vstáva, čakáme na Markuska. Ideme von. Okolo šiestej prídeme domov. Večeriame, uspávame, pracujeme, spíme. Úplne jednoduché. Takmer dva mesiace v kuse. Jediným spestrením dňa je, keď mám navarené na dva dni. Vtedy ak je pekne, ideme na prechádzku aj doobedu. Alebo sa viac s Markuskom hráme.

Nie sme ľudia, ktorí radi žijú stereotypne, no musíme sa prispôsobiť situácii. Možno práve vďaka tomu má Mia tak ustálený režim, že presne vieme, kedy čo nasleduje. No snáď to už nebude trvať dlho, lebo zcvokneme.

Čo je ale krásne, vidíme každodenné pokroky nášho už päťmesačného bábätka. Hlasný smiech, pretočenie sa z chrbátika na bruško rýchlejšie, ako sa stihnem od nej vôbec postaviť. Vidím, že viac vníma svet okolo seba, aj ľudí okolo seba. Škoda, že len nás troch. Milujem naše každodenné vstávanie. Vždy počujeme z Markuskovej izby jeho dohadovanie sa s tatinom. „Už môžem ísť za dievčatami?“ „Áno Markusko, môžeš, ak už nespinkajú.“ Následne sa spolu ešte polhodinu váľame v posteli a ja som každý deň v nemom úžase z toho, ako veľmi náš malý chlapček svoju sestričku ľúbi. Nazýva ju princeznou, jeho láskou, zlatučkou sestričkou. Vždy ju pri tom hladká po líčku a usmieva sa na ňu. Ona ho zhypnotizovaná sleduje a dopraje mu krásne bezzubé úsmevy.

A to, z čoho mám veľkú radosť je fakt, že vďaka súčasnej situácii sme spoznali toľko krásnych nových miest okolo nás v prírode, že už nikdy nebudeme mať núdzu o miesta a tipy na prechádzky.

Takže presne takéto boli posledné dva mesiace. Pomalé, ale predsa krásne a pokrokové. Teším sa, čo nás čaká ďalej.

Vaša N